Volám sa Petrus a som slobodný rytier v službe župana Nitrianskeho hradu. Mám dve desiatky jazdcov a ideme v ústrety nejakým Bavorom, čo sa chystajú usadiť v Dolnom meste pod hradom. Ten zlosyn, lúpežný rytier Don, sa totiž opäť navrátil k narúšaniu zemského mieru a prepadáva pocestných. Minulý rok sme ho už pritom raz chytili a priviedli pred podžupana, kde svoje činy priznal a verejne oľutoval. Ako pokánie, kým nedostane riadne kráľovské omilostenie, sa rozhodol vykonávať na vlastné náklady dobrovoľnú strážnu službu na Šintavskom hrade. No to bolo ako spraviť capa záhradníkom. Don si medzi vojakmi raz-dva našiel podobné krivé duše a potajomky pokračoval v lúpežníctve. Zase sme museli proti nemu vytiahnuť, teraz aj s pomocou rytierov Jóba z Ludaníc a bratov Dejčena a Feliciána z Krškán. Obkľúčili sme ho v jeho hrádku, no rytier Felicián z Krškán nemal trpezlivosť s obliehaním a začal na lúpežného Dona vykrikovať rôzne urážky a obviňovať ho zo všemožných skutkov voči Bohu i prírode. Spomínaný Don totiž prepadol aj sprievod, v ktorom bola Feliciánova manželka s dcérami. Podľa nenávistného nadávania sme pochopili, že k ujme počas prepadu nedošiel len Feliciánov majetok. Bolo jasné, že Felicián provokuje Dona k súboju. Ten však súboj odmietal až do chvíle, kým ho Felicián za nášho všeobecného veselia, neobvinil z toho, že je sodomitský skurvysyn splodený radodajnou bosorkou, ktorá celú rodinu prekliala slaboduchosťou a zbabelstvom. Až potom došlo k súboju, ktorý podľa zvyklostí prebiehal na pešo s ostrými mečmi, bez akejkoľvek ochrany tela, samozrejme na život a na smrť.
Nebudem opisovať celý súboj, Don bol skúsený bojovník, nemrhal pohybom, dobre sa kryl a šetril s údermi. Rozzúrený Felicián hnaný túžbou po pomste sa pre neho stal ľahkým protivníkom. Don na tri údery Feliciána zabil, a keďže ho zbrklý Felicián predtým poobviňoval zo všetkého možného, víťazstvom v súboji sa od obvinení očistil. Neostalo nám nič iné, ako sa vrátiť na Nitriansky hrad a čeliť opodstatnenému hnevu podžupana. Najhoršie dopadol Dejčen z Krškán, nielenže prišiel v súboji o brata, ale bol obvinený, že súboju ako hlava rodiny nezabránil a musel zaplatiť náklady na našu výpravu. Don ďalej lúpi a my len čakáme, kedy ho prichytíme pri čine. Dúfam, že cestujúci cudzinci na vozoch s celým svojím majetkom budú pre Dona dobrou návnadou.
Treba si totiž uvedomiť, že je veľký rozdiel, či rytier bojuje za svoju česť a majetok, alebo prepadáva kupcov. Vojny cti sú tu od nepamäti, mnohé rodiny medzi sebou bojujú tak dlho, že ani nevedia kvôli čomu spor vôbec vznikol. Napokon, do šľachtických sporov mi nič nie je. Tiež sú síce zakázané, no ťažkú hlavu si z nich nikto nerobí. Teda pokiaľ to príliš nepreháňajú, potom zväčša musíme zasiahnuť. Ale prepadať kupcov, duchovných či pútnikov, tak to je niečo iné. Viesť spory so zbraňami sa majú len medzi tými, čo sa môžu brániť. Preto predsa Boh rozdelil ľudí na tých, čo bojujú, na tých, čo sa modlia a na tých, čo pracujú.
Počul som rozprávať lektora kapituly, otca Laurenta, že v ďalekých franských krajinách odkiaľ pochádza, už dávno zaviedli akýsi Boží mier a Božie prímerie. Teda, že všetci rytieri a slobodní sedliaci museli verejne prisahať, že nebudú útočiť na duchovných a bezbranných, že nebudú napádať cirkevný majetok a dokonca, že nebudú svoje spory riešiť násilím od stredy do nedele. Pokiaľ by niekto takýto verejný sľub porušil, všetci ostatní sprisahanci spojení prísahou mali za povinnosť narušiteľa mieru potrestať. Ako poznám našich rytierov, dodržiavalo by sa to iba pri tom najslabšom z nich. Preto u nás zbytočné neprávosti zakázal sám kráľ.
Ale treba úprimne priznať, že po tatárskom vpáde sa násilie rozšírilo po celej krajine a vo veľkom sa ho začali dopúšťať nielen rytieri, ale aj nehodní vidiečania a kadejaká spodina. Keď sme ich naťahovali a štvrtili na výstrahu ostatným, často kvílili, že k zločinom ich dohnal hlad, že Tatári ich o všetko pripravili. Aj sme premýšľali, že by sme ich popravili rýchlo, no svoje obete zamordovali tým najodpornejším spôsobom, útočili na nich z diaľky, aby sa nemohli brániť. A to je oveľa horší zločin, ako keby svojim obetiam dali na výber bojovať alebo si zachrániť holý život.
Skoro dva roky nám trvalo, kým sme cesty spravili opäť bezpečnými, tulákov vyhnali a lesy i hory vyčistili od týchto zbojníckych družín. Ale za dva roky, čo chýbala pevná ruka kráľovskej spravodlivosti, sa opäť vrátili pomery, že každý si spravodlivosť zabezpečoval sám. Vlastne aj spomenutý lúpežník Don tak začal. Spolu s bratmi vlastnili veľkú a bohatú obec Chynorany. Tú si však privlastnil náš župan Matúš Čák. Vznikol spor, ktorý musel urovnať až vznešený kráľ, bratom za Chynorany ponúkol nejaké osady v Honte. Traja bratia súhlasili, ale Don odmietol. Namiesto toho začal prepadať osady i pocestných s tým, že si vraj berie len to, o čo bol pripravený.
Kým takto spomínam, podarilo sa nám dostať k menšej rokline, cesta je obklopená hustým lesom. Na prepad je to ideálne miesto. Vysvetlím chlapom, ako sa rozdelíme, ak by k prepadu naozaj došlo. Potom sa vraciame asi pol míle naspäť, na mieste sme nechali len dvoch kumánskych zvedov. Podľa správ čo máme, Bavori mali ráno prejsť cez Váh, takže do rokliny by sa mali dostať okolo poludnia. Slnko sa práve blížilo k svojmu vrcholu, takže dlho na nich čakať nebudeme. Chlapi si ani nestačili uľaviť v okolitých kríkoch a už sa k nám hnal jeden z Kumánov. Máme šťastie, k rokline sa naozaj zakrádajú lúpežníci, dúfam, že s nimi bude aj Don. A tiež, že ich bude menej, ako nás. Nasadáme opäť na kone a pomaly sa blížime k miestu stretu. Chceme ich chytiť pri čine, tak musíme počkať, nech na Bavorov zaútočia. Až keď začujeme krik, vyrážame do útoku. Časť z nás cvála rovno k napadnutým, časť cez les k cestičke, po ktorej by mohli ujsť. Už vidíme, ako sa bavorskí mešťania snažia skrývať medzi vozmi, no kým k nim docválame, z druhej strany sa na zbojníkov vrhajú cudzí ozbrojenci. Len chvíľu mi trvalo, kým som medzi nimi spoznal Dejčena z Krškán. Rozhliadal sa dokola a bolo mi jasné, že tiež hľadá Dona. Jeho i moji muži medzitým zabili či zranili asi štyroch lúpežníkov. Už vidím aj Dona, zvoláva zbojníkov k sebe, no väčšina z nich radšej uteká do lesa. Ale tí, čo ostali sa bijú dobre. Vedia, že ak ich chytíme, žiadna milosť ich nečaká. Len dlhá a bolestivá smrť na popravisku. Vidím medzi nimi aj Zjazvenca, ešte pred nedávnom patril do môjho oddielu, no keď ho zbičovali za krádež, ušiel k zbojníkom. Je už ranený a keď ma zbadá, mlčky prikývne a vyjde mi v ústrety. Váham len chvíľu, poriadne zovriem meč a silne ho bodnem do srdca. Vidím jeho vďačný, zhasínajúci pohľad.
Zo zbojníkov ostal už len Don. Medzitým ho zhodili z koňa, no vedľa koňa leží aj jeden z Dejčenových vojakov. Zatiaľ sa drží a odráža údery, Dejčen ho so sekerou v ruke obchádza na koni. Zrazu do Dona prudko s koňom namieri. Don sa musí uhnúť, čo Dejčen využíva a sekerou preráža Donovu prilbu. Je po všetkom. Prichádzajú k nám Bavori a ďakujú za pomoc. Len ich vodca je nejaký nespokojný, nerozumiem úplne jeho brblaniu, no nejako mu vadí, že sme vraj neskoro prišli a zbojníci stihli viacerých zraniť. Aj nejaký kôň sa im splašil a ušiel s jedným vozom. Najradšej by som ho trafil plochou stranou meča. Nejaký kupčík si tu nebude na mňa dovoľovať, dva roky naháňame Dona a jeho zbojníkov. Hádam si nemyslel, že by sme ho nenechali zaútočiť, aby bol zločin preukázaný. Radšej odchádzam k Dejčenovi a vzdávam mu uznanie za súboj. Dejčenovi muži zatiaľ zobrali Donove zbrane a vyzliekli z neho lepšie časti odevu. Na cestu z lesa prichádza môj druhý oddiel, vedú so sebou aj štyroch zviazaných zbojníkov. Vyzlečeného Dona hodíme na jeden z vozov, aj keď je mŕtvy, jeho telo treba pre varovanie vystaviť pred mestskú bránu. Jeden oddiel som nechal s Bavormi, zajatcov si na starosť zobrali Kumáni a ja s polovicou vojakov odchádzam vopred. Pomalí Bavori na vozoch do Nitrie dorazia najskôr večer. To ich v kľude počkáme pred mestom v jednom celkom obstojnom hostinci. Veď je čo oslavovať, za chytenie či zabitie Dona a jeho družiny bola vypísaná nemalá odmena.
Hlavný rozprávač rytier Petrus je vymyslená postava, ale ostatné hlavné osoby sú reálne.
V roku 1243 sa Chynorany naozaj stali majetkom Matúša Čáka, ktorý bol v tom čase kráľovský taverník a župan Bratislavského a Nitrianskeho comitátu. Toto zabratie Chynorian nemohlo byť úplne v poriadku, nakoľko panovník musel pôvodným vlastníkom ako protihodnotu darovať tri dediny v Honte. V zachovanej listine sa uvádzajú štyri mená pôvodných vlastníkov, medzi ktorými bolo aj meno Don. Jeho lúpežný život je už ale vymyslený, využil som skutočnosť, že pôvodní štyria vlastníci dostali ako protihodnotu tri dediny. Tak vznikol nápad, že štvrtý z nich dohodu odmietol a volil cestu ozbrojeného odporu. Inak spomenutý Matúš Čák bol zakladateľom hornouhorskej vetvy Čákovcov, z ktorej pochádzal aj oveľa známejší Matúš Čák Trenčiansky.
Podobne aj Jób z rodu Ludanických a Dejčen z Krškán sú reálne postavy. Spomínajú sa ako vlastníci majetkov susediacich s Nitrou a tak sa s nimi v našich príbehoch asi ešte stretneme. Prchkého Feliciána som si vymyslel, no súboje o česť boli bežnou súčasťou šľachtického života. Ale aby bol takýto súboj právne uznaný, mal predpísané pravidlá. A musel sa zúčastniť sám panovník alebo v prípade príslušníkov nižšej šľachty príslušný župan. Súboje sa najčastejšie konali v dňoch, keď zasadala súdna rada. Ako pozostatok „božích súdov“ ostal súboj o česť súčasťou právnych noriem v Uhorsku až do 15. storočia.
Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk
