Život v stredovekej Nitre, časť X.: Ako sa mladý Uroš dostal do Nitry na jarmok

Cyklus príbehov zo života v stredovekej Nitre približuje každodenný život a možné udalosti odohrávajúce sa v druhej polovici 13. storočia. Aj keď sú jednotlivé príbehy umeleckým výmyslom, vychádzajú z dobových reálií i myšlienkového sveta vtedajších ľudí

Odkedy som sa dozvedel, že ma otec zoberie so sebou do sprievodu pána Imricha z Ludaníc a Lefantoviec na zasadnutie komitátnej šľachty, nemohol som od nedočkavosti spať. Pred nedávnom sa môj otec aj so strýkom dostali do ozbrojeného sporu s čákovcami, keď hájili česť pána Imricha. Strýko Prokuj bol v tejto bitke vážne zranený a ja tak pôjdem do Nitry s otcom namiesto neho.

Stretnutie komitátnej šľachty sa koná v Nitre pred mestskými hradbami raz za rok. A to vždy počas výročného týždňového jarmoku. V Nitre bývali dva takéto jarmoky ročne a vždy išlo o najvýznamnejšiu udalosť v celom ďalekom okolí. Odpradávna sa tam stretávali veľmoži i rytieri z celého komitátu, preto sa vtedy konali aj šľachtické súdy a voľby župných slúžnych. Odkedy sa pamätám, vždy sme s veľkou nedočkavosťou počúvali zážitky, ktoré nám otec a strýko Prokuj po príchode z nitrianskych jarmokov rozprávali. Sestry s mamou sa samozrejme vyzvedali najmä na všelijaké látky a ozdoby, no mne v pamäti utkveli najmä akrobati, hltači ohňa a všelijakí siláci. Vraj tam raz bol aj taký neuveriteľný silák, čo holými rukami zápasil s medveďom a potom s ním aj tancoval. Alebo ten saracénsky vrhač nožov, ktorý so zaviazanými očami hádzal nože len na dva palce od tela priviazanej otrokyne. A ako som dospieval, začal som lepšie rozumieť aj ich úsmevom, keď opisovali mladé šikovné akrobatky v krátkych sukniciach, čo chodili po povrazoch nad hlavami okoloidúcich a občas s krikom padali do náručia pozerajúcich rytierov. A toto všetko budem môcť vidieť na vlastné oči!

Konečne sme sa skoro ráno vybrali z nášho hrádku v Nitrianskej Strede do Lefantoviec. Tam sa zhromažďovali všetci familiári pána Imricha, ktorí mali tvoriť jeho sprievod. Otec pred odchodom musel mame ešte trikrát zopakovať, čo všetko treba na jarmoku kúpiť. Okrem mňa a otca s nami ešte išiel Jakub, jeden z našich vojakov, ktorý bude mať na starosti aj ťažného koňa s naloženými vecami.

Do hradu v Lefantovciach sme prišli pred obedom. Vysokú kamennú vežu bolo vidno už zďaleka. Po mostíku sme prešli cez vodnú priekopu k mohutnému drevenému valu. Brány boli otvorené, stráž pred bránou otcovi len zamávala. Na nádvorí sme zosadli z koní, ja som ostal s Jakubom a otec sa pobral za pánom Imrichom do veže. Kým som čakal na otca, na nádvorie prichádzali ďalší rytieri, niektorí len s jedným panošom, niektorí v trojiciach či štvoriciach. Aj vedľa mňa taká skupinka zosadla. Tvoril ju starší rytier s mladším jazdcom, asi synom a jedným ozbrojencom. Rytier odišiel do hradu a tak som sa dal s mladíkom do reči. Zistil som, že sa volá Blažej a prišli z Kovariec. Keď som sa mu predstavil, na moje prekvapenie začal hneď hovoriť o šarvátke, kde zranili môjho strýka. Nevedel som, že sa správa o tej hádke tak rýchlo rozšírila. Stalo sa to u nás v Nitrianskej Strede počas týždenného trhu v minulú stredu. Skupina ozbrojencov pána Čáka začala v krčme urážať pána Imricha. Potom začali na trhu obťažovať sedliakov z obcí verných pánom Ludanickým, ktorí tam predávali tovar. Spoliehali sa zrejme na zákon, počas ktorého je počas trhu zakázané tasiť zbrane. No otec si na nich aj so strýkom, šafárom a dvomi našimi ozbrojencami počkali za hranicou obce. Aj keď ozbrojencov bolo sedem, naši im zastali cestu. Otec žiadal, aby vzali urážky späť a napadnutých sedliakov odškodnili mešcom strieborniakov. No čákovci začali urážať aj otca. Tak sa naši do nich pustili. Čákovci boli zrejme dosť pripití, lebo už za chvíľu boli traja z nich ťažko zranení a ostatní sa pustili na útek. Jeden z utekajúcich však tak nešťastne hodil kopijou, že sa strýkovi zabodla do nohy. Zapichla sa hlboko a je veľkým šťastím, že strýko nevykrvácal. Teraz má horúčky, no mama vravela, že rana sa už hojí. Či však nebude celý život krívať, nevieme.

Podľa Blažeja to bol hrdinský čin, o ktorom sa už hovorí v okolitých hrádkoch a krčmách. Tých odporných čákovcov, čo sa stále rozširujú v celej hornej Nitre, vraj treba poslať tam odkiaľ prišli. Blažej mi povedal, že len pár dní pred spomenutou šarvátkou, čákoví ozbrojenci napadli a zbili aj richtára z Ješkovej Vsi. Viac som sa nedozvedel, lebo z hradu začali vychádzať rytieri, medzi nimi aj pán Imrich. Otec mi priniesol ešte teplú placku, nech ju zjem lebo už aj nasadáme na kone a odchádzame do Nitry.

Na nádvorí nás nasadlo na kone do dvoch tuctov rytierov a jazdcov, pred hradom na zemi polihovali ďalší ozbrojenci. Keď nás zbadali, tiež povyskakovali na kone a zaradili sa za nás. Na čelo sprievodu sa postavil rytier Tihamér, veliteľ družiny pána Imricha. Za ním šiel zástavník a potom pán Imrich s pánom Lukášom z Oponíc, nitrianskym podžupanom a otcom manželky pána Imricha. Vznešená pani Anna, manželka pána Imricha, vraj vyrazila so svojim sprievodom už skôr a my ju musíme ešte pred Nitrou dobehnúť.

Pani Annu sme dobehli za Drážovcami, to už bolo vidno pevný a vznešený Nitriansky hrad s katedrálou na vysokom brale. Dali sme si krátky oddych, počas neho sme si upravili odevy a plášte, aby sme do Nitry prišli pekne upravení. Spolu so sprievodom pani Anny nás bolo aj zo štyri tucty jazdcov, a to ešte nerátam služobníkov s nákladnými koňmi a naloženými somármi. Na prvý pohľad musel každý vidieť, že pán z Ludaníc a Lefantoviec patrí k najbohatším veľmožom v celom Nitrianskom komitáte.

Pomaly sme sa blížili k Nitre a míňali sme množstvo stanov a vozov, ktoré boli rozložené ešte pred mostom cez rieku. Otec mi vysvetlil, že väčšina ľudí, ktorí prišli na jarmok zo vzdialenejších dedín si nemôžu dovoliť bývanie v meste. Rovnako tak chudobnejší zemania. A tak si so sebou berú stany ako na vojenské výpravy. Inak ani my nebudeme bývať v meste, lebo do mesta je vstup ozbrojeným družinám zakázaný. Pán Imrich s manželkou pôjdu do horného mesta, kde majú dom. My s ostatnými rytiermi budeme vo dvorci pána Lukáša z Oponíc, ktorý kúpil v Párovciach potom, čo sa stal nitrianskym podžupanom.

Keď sme prišli k mostu, videli sme pred ním tlačiacich sa ľudí i kone s vozmi. Bežne sa pred mostom vyberalo mýto, ale mestský trh bol od platenia mýta oslobodený. Takže sa na most zo všetkých strán tlačili ľudia a župná stráž sa snažila nastoliť poriadok. Práve vytláčali nejakých sedliakov so somármi, aby pustili voz idúci z druhej strany. Voz má na moste i cestách vždy prednosť pred jazdcami, takže aj náš sprievod musel počkať, kým prejde na našu stranu. Až potom nás stráže pustili za hromženia ľudí, ktorí na prechod zrejme už čakali dlhšiu dobu. Po prechode mosta sme pokračovali po ceste medzi mestskými hradbami na jednej strane a malou Nitrou s veľkým opevnením hradu na strane druhej. Oproti mestskej bráne bol mostík cez malú Nitru, kadiaľ viedla cesta na hrad. Tam sa časť sprievodu s pani Annou oddelila. Pán Imrich však ostal s našou skupinou. Cesta pokračovala do menšieho svahu, z ktorého bol výhľad na celé Párovce. V Párovciach bývajú najmä rytieri slúžiaci na hrade, no v nahustenom a oddelenom priestore bývali aj Židia. Aj keď sa začalo stmievať, videl som pár veľkých dvorcov, niektoré dokonca z kameňa. Dvorec pána Lukáša bol neďaleko Kostola sv. Štefana. Obohnaný bol menšou drevenou palisádou, vo vnútri stál dlhší zrubový dom s poschodovou vežou a dve ďalšie stavby. Jedna bola stajňou, druhá asi skladom alebo slúžila služobníkom. Jakuba sme nechali s koňmi, nech ich utrie a ustajní, ja som aj s otcom spolu s ostatnými rytiermi vstúpil do zrubu.

Vošli sme do veľkej miestnosti, kde bol dlhý stôl a lavice. Konečne sme si mohli odpočinúť. Sluhovia hneď podonášali džbány s pivom a poháre, my sme si posadali okolo stola. Slova sa ujal pán Imrich. Všetkých rytierov ešte raz privítal a začal hovoriť o Matúšovi Čákovi, ako porušuje obecný mier, protiprávne zaberá majetky a prepadáva bezbranných. Po tých slovách sa spustil krik a búchanie do stola. Keď sa rytieri utíšili, začal hovoriť o tom ako čákovci útočili na predajcov na trhu v Nitrianskej Strede a ako na nich otec s Prokujom počkali a pobili. Opäť sa spustil krik, teraz ale víťazný a spojený s pripíjaním si na môjho otca. Cítil som sa veľmi hrdo a nadšene som tiež búchal pohárom po stole. Pán Ludanický sa potom postavil a prešiel k môjmu otcovi. Pred všetkými ho dvakrát objal, čo bol veľký prejav osobnej priazne, daroval mu krásny prsteň a mešec zlatiek ako odškodné za zranenie Prokuja. Ešte aj mňa potlapkal po pleci. Toto verejné ocenenie vernosti bolo veľmi dôležité, u všetkých rytierov posilnilo puto k pánovi Ludanickému. Potom priniesli jedlo a ďalšie pivo. Pán Imrich si s nami ešte raz pripil a odišiel na hrad s tým, že zajtra ráno sa stretneme. Po jeho odchode sa rozprúdila bujará zábava, stále sme si pripíjali a prekrikovali sa. Teda najmä tí starší a zaslúžilí rytieri. Keď som si musel ísť von uľaviť, videl som, že ozbrojenci posedávali okolo dvoch ohnísk a tiež popíjali. Našiel som Jakuba, lebo otec chcel aby som priniesol kožušiny, na ktorých budeme spať. Potom si už veľmi nepamätám, ráno som sa zobudil za stolom, kde som zaspal. Niektorí tiež ešte spali za stolom, otca som videl ležať v rohu miestnosti na kožušine. Vypil som zvyšok piva, čo mi ostal v pohári a vybral som sa von opláchnuť a prebrať. Veď dnes ma čaká ten veľký deň, na ktorý som sa tak veľmi tešil.


Príbeh a historické reálie:

Rod Ludanických pochádzal z rodu Hont-Poznanovcov a patril k najstarším pôvodným šľachtickým rodom v hornom Uhorsku. Ich majetky sa nachádzali najmä v okolí Nitry. Ich rodové sídlo bolo v Ludaniciach, kde mali vodný hrádok. O ich bohatstve svedčí skutočnosť, že si mohli dovoliť v Ludaniciach založiť zemepanský benediktínsky kláštor sv. Kozmu a Damiána. V priebehu 13. storočia sa aj rod Ludanických rozdelil do samostatných vetiev, pričom na konci 13. storočia sa najvýznamnejším začala stávať najmä jej lefantovská časť, nazývaná de Elefant. Traduje sa, že slon, teda elefant, sa do ich pomenovanie dostal vďaka účasti na výprave vo Svätej Zemi, skadiaľ si priniesli slona. Pravdou však je, že v roku 1282 sa nitrianskym županom stal Ondrej de Elefant a županmi sa na rozdiel od podžupanov či slúžnych stávali len predstavitelia vyššej šľachty.

Spory medzi šľachtickými rodmi boli stálou súčasťou stredovekého života a to napriek snahám panovníka takéto súkromné vojny zakázať.. Pokiaľ šlo o významnejšie rody, tak sa do sporov zaťahovali aj familiári jednotlivých rodov, teda ich majetkovo, príbuzensky alebo služobne spriaznené osoby. Nezriedka spory získali podobu „tradičného“ nepriateľstva, ktorého počiatky už ani neboli známe. Vieme, že Matúš Čák, zakladateľ hornouhorskej vetvy Čákovcov, sa na územie hornej Nitry dostal až na začiatku 13. storočia, jeho prvým majetkom sa stali Topoľčany. Následne sa však pustil do rozširovania svojho územia, na ktoré neváhal používať mocenské prostriedky voči slabším susedom. Tým sa stal pre pôvodnú domácu šľachtu nebezpečným. Čákovcom sa však darilo zostať v kráľovskej priazni Štefana V. i Ladislava IV. Kumánskeho, ktorí podporovali rast ich moci v Ponitrí a Považí. A tak sa napokon Matúš Čák III, zvaný Trenčiansky, napokon stal jedným z najväčších oligarchov v Uhorskom kráľovstve. Časť domácej šľachty, vrátane významných rodových vetiev Hont Poznanovcov, Forgáčovcov či Ludanických sa stali Čákovými familiármi, no veľa domácej šľachty si voči Čákovcom stále držala odstup až nepriateľstvo.




Sponzor spravodajstva


Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť