K Nitre
Zhrmelo nebo – blesky sa rozsvitli –
obloha smutná horko zaplakala,
a nad lúkami, čo práve zakvitli,
vysoká Nitry zatriasla sa skala:
a v hrmavici pod zámkom sa zjaví
v postave slávnej mladá deva Slávy...
Oko vysiela v krásne svoje kraje;
cez lúky spevné a cez tiché háje
túžobne milé na Slovensko hľadí;
myseľ za rod a cit za ľud tej vlasti,
tam slzu blaha, tam slzu bolesti
na líc vädnúce ruže tíško cedí.
Slýchava ona často v tichej dobe
tie žiaľohlasy, čo Slovenskom lkajú,
slýcha, či v tom veľkom sa Tatier hrobe
hlasy vzkriesenia už neozývajú:
časom za hriechy bratov sa modlieva,
časom im pieseň o sláve zaspieva.
Pod zámkom Nitry deva sa zrodila,
slovenská Tatra vlastná je jej mati,
tá ju modliť sa, tá spievať učila
žalm ten: „Zmiluj sa, Hospodine svätý!“
„Amen!“ zvon Nitry na pokánie zvoní,
na kajúcich sa zmilovanie skloní!