Prinášame vám rozhovor so spoluautorom novej knihy o histórii Chrenovej Gabrielom Točkom, ktorý prijal pozvanie Nitralive na šálku kávy. Počas rozhovoru s ním sme sa snažili spýtať aj na veci, ktoré nebývajú obsahom bežných tlačových správ.

Ako vznikla myšlienka urobiť vydať takúto knihu?

Pri odpovedi na túto otázku musím zájsť ďalej niekoľko rokov do minulosti. Niekedyvtedy, keď som otcovi pomáhal produkovať jeho knihu ZOBOR, tak sme si vyskúšali akýsi druh partnerstva. Otec zhromažďoval informácie a materiály, na ktoré som mu ja dával spätnú väzbu. Dosť sme sa v tej dobe zblížili a ja som našiel krásu v mnohých veciach, o ktorých som predtým síce vedel, že existujú a sú cenné a zaujímavé, ale vnímal som ich akosi povrchne. V momente keď som bol vtiahnutý do diania prípravy knihy, tak som sa mu snažil dávať spätnú väzbu. Bolo to hlavne v momentoch, keď som cítil, že niečo chýba, že informáciu treba podať hlbšie alebo iným spôsobom. Boli momenty, keď ma otec poslal vyfotografovať nejakú sochu, alebo historickú budovu, ktorú chcel v knihe opísať, a ja som si práve vtedy uvedomil nesmiernu krásu týchto objektov a od toho momentu ich vnímam celkom inak, akosi hlbšie. Dospelo to do štádia, že ma otec pozitívne vyprovokoval a vtedy som sám prispel napísaním troch kapitol. Rovnako som vtedy cítil, že ak kniha okrem kvalitného obsahu zároveň nevyzerá pekne aj po stránke fyzickej, tak to nie je celkom ono. Keďže to bola oblasť pomerne neznáma, tak nám vtedy pri dizajnovaní finálnej podoby knihy dosť pomohol môj priateľ kreatívec, ktorý je zakladateľom Veľvyslanectva Slnka. Výsledok dopadol viac ako dobre, celý náklad luxusnej veľkoformátovej knihy ZOBOR sa veľmi rýchlo vypredal a museli sme urobiť dotlač. Po tejto skúsenosti som otca vyzval, aby sme sa už v rovnocennom autorskom partnerstve pustili do nového projektu a tým mala byť komplexná monografia Chrenovej. Otec už históriu pôvodnej obce čiastkovo spracoval v skromnejšej nízko nákladovej publikácii v roku 2002. Tá sa však venovala iba vybraným historickým aspektom a končila sa búraním pôvodnej obce. Cítili sme, že Chrenová si zaslúži, aby sme sa jej venovali naplno, pretože je to nesmierne cenné a po dlhé stáročia obývané územie so zaujímavou bohatou históriou. Rovnako sme si uvedomovali, že bude potrebné sa venovať vývoju aj po postavení sídliska, pretože súčasný mladší čitateľ sa bude potrebovať s jej obsahom aj stotožniť, a to je možné iba vtedy, ak v knihe uvidí svoj súčasný dom, ulicu, a to v nadväznosti na udalosti, ktorý si sám pamätá. A tak sme sa do toho naplno pustili. Výsledkom je kniha TORMOŠ – CHRENOVÁ v zrkadle času.

Bol nejaký rozdiel v procese prípravy knihy o histórii Chrenovej oproti predchádzajúcej knihe, ktorou bol ZOBOR?

V procese prípravy Zobora bol hlavne spočiatku veľkou bariérou efekt nedôvery. Pri zhromažďovaní obsahu musíte totiž často oslovovať celkom neznámych ľudí s tým, či nie sú ochotní sa podeliť o nejakú vzácnu informáciu, fotografiu alebo artefakt z rodinného archívu. Je to častokrát sféra prirodzene intímna a nie každý je voči takejto požiadavke ústretový. Sú tam prirodzené bariéry, ktoré musíte prekonať. Po vydaní Zobora sa doslova roztrhlo vrece so spätnou väzbou typu „.... aká to škoda, že sme nevedeli, že takúto knihu pripravujete, mali by sme pre vás zaujímavé materiály...“. Dnes už viem, že ak sa niekedy pustíme do vydania druhého vydania knihy ZOBOR, tak to bude vydanie zásadným spôsobom rozšírené, pretože o nový materiál nebude núdza. Značka Imrich Točka sa vtedy dostala výrazným spôsobom do povedomia širšej verejnosti. Pri realizácii projektu Tormoš – Chrenová nám to zásadným spôsobom uľahčilo získavanie nových materiálov, pretože ľudia nám viacej dôverovali, pretože vedeli, že sme schopní vydať krásnu knihu. Často sa stávalo, že keď som niekam prišiel a povedal som kto som a čo potrebujem, tak som dostal spätnú väzbu, že „áno samozrejme, mi predsa vášho otca poznáme“.

Ďalšou dôležitou zmenou bolo to, že sme po realizácii projektu ZOBOR boli bohatší o novú skúsenosť s veľkoformátovou knihou. I keď otec už predtým vydal niekoľko krásnych kníh s tematikou regionálnej histórie, numizmatiky, zvonov a poľovníctva, avšak, do vtedy sa jednalo iba o menšie projekty. Skúsenosť znamená aj využitie nápadov. Vizuál knihy považujem za nesmierne dôležitý. V tomto projekte sme sa spolu s otcom rozhodli dať dôveru mladej martinskej knižnej dizajnérke Mariane Drgoňovej, ktorej predchádzajúce práce sa nám nesmierne páčili. Finálne zalamovanie (dizajnovanie) obsahu trvalo dlhých sedem mesiacov. Mnoho vecí sa menilo a obmieňalo doslova za pochodu. Ja som sa snažil do knihy zakomponovať viacej ilustrácií. Pretože verím, že kvalitná ilustrácia je kľúčom k bráne, ktorá sa nazýva väčší záujem laickej verejnosti. Robiť knihu iba pre niekoľko nadšencov by ma nebavilo. Ilustráciu sme sa snažili využiť aj v situáciách, pre ktoré za nezachovali žiadne fotografie. Dobrým príkladom je chrenovský kostol. Zachovala sa fotografia jeho stavu tesne po otvorení v roku 1943, avšak nestretli sme sa so žiadnou fotografiou, ktorá by zachytávala budovu kostola vo fáze výstavby. Preto sme sa rozhodli pomôcť si ilustráciou. Tejto konkrétnej sa ujal mladý nitriansky výtvarník Oliver Kevély. Zaujímavú ilustračnú dilemu sme riešili aj pri téme vizuálu, ktorý mal symbolizovať morovú epidémiu. Vtedy som sa rozhodol obrátiť na výtvarných pedagógov z prostredia UKF. Od nich som dostal tip na ich študenta, ktorým bol Brian Terrero. Stretol som sa s ním podrobne som mu vysvetlil moju predstavu. Moja ponuka a predstava ho zaujala. Proces vzniku tejto ilustrácie vôbec nebol krátky, trval veľa týždňov, počas ktorých sme diskutovali nad navrhnutými skicami, ktoré sme neustále obmieňali a upravovali. Doterajšia spätná väzba, ktorú sme dostali od čitateľov, nám potvrdzuje, že tá námaha a čas stáli za to.

Spomenuli ste, že veľa vecí vznikalo za pochodu. Jednalo sa iba o detaily jasného konceptu, alebo aj o veci zásadné?

Odpoviem opäť príkladom. Naša predstava o konečnej podobe tejto knihy bola jasná. Chceli sme, aby bola okrem kvalitného slova postavená aj na kvalitných fotografiách. Keďže sa jedná o knihu hlavne o histórii, tak platí, že čím je fotografia staršia, tým lepšie. Vždy rád díval na staré fotky a pohľadnice. Ich prezeranie má na mňa akýsi „ezoterický“ efekt. Pri pohľade na vždy začnem rozmýšľať ako vyzeral život a osudy ľudí a domov, ktoré sú na nich vyobrazené. Otec ma zoznámil s najväčším zberateľom starých nitrianskych pohľadníc pánom Alojzom Krčmárom, ten vlastní desiatky starých vzácnych pohľadníc s unikátnym obsahom. Postupne som si začal uvedomovať, že sú to práve fotografi, ktorým vďačíme za to, že vieme ako vyzeralo naše mesto pred viac ako sto rokmi. Pri skúmaní tých najstarších som si všimol, že je na nich uvedené meno Rašofský. Jednalo sa o veľmi plodného fotografa a aj vydavateľa pohľadníc, ktorý pôsobil v Nitre v 20. a na začiatku 30. rokov minulého storočia. Keďže bol profesionál, jeho zábery boli naozaj veľmi kvalitné. Spoločenská hodnota jeho diela je iba ťažko vyčísliteľná. Domnievam sa, že o tomto mužovi by sa mali učiť všetky deti v nitrianskych školách a mal by mať minimálne niekde pamätnú tabuľu. Skutočnosť je však taká, že ho takmer nikto nepozná, a práve to sme chceli zmeniť. Takto vznikol za pochodu nápad, venovať jednu celú kapitolu nie fotkám Chrenovej, ale fotografom, ktorí ju svojim objektívom zvečňovali. Týmto spôsobom sme im za celú verejnosť vyjadrili vďaku a sme tomu nesmierne radi.

V knihe sú uvedené priezviská pôvodných obyvateľov, rodín spred niekoľkých storočí, medzi nimi je i vaše priezvisko. Vy autori ste rodení Chrenovčania? Máte tu však korene siahajúce do minulých storočí, sú to vaši predkovia spomínaní v tejto knihe?

Môj otec je rodený Tormošan a neskorší obyvateľ Chrenovej, od konca 60. rokov však žije na Zobore. Ja som rodený Zoborčan, ale na Chrenovej žijem posledných desať rokov. Pri skúmaní urbárskych zoznamov z 18. storočiasme sa stretli aj s našim priezviskom a s istotou môžeme povedať, že sa jedná o našich predkov.

Nastali počas prípravy tejto poslednej knihy aj konkrétne situácie, keď nejaká aktualita v knihe uvedená ako súčasnosť, už nie je aktuálna a stala sa históriou?

Áno, mnoho konkrétnych vecí sa v skutočnosti mení ešte počas písania. Píšete napríklad o historickom starom Biskupskom majeri, ktorý sa kedysi nachádzal v priestore medzi dnešnou ŠH Olympia, ZOC Max a Baumaxom. V momente, keď ide kniha do tlače si zrazu uvedomíte, že aj informácia obsiahnutá v predchádzajúcej vete je už históriou, .... Baumax sa totiž aktuálne mení na OBI a je možné, že o niekoľko rokov si tento názov už mnohí vôbec nebudú pamätať.

Čo všetko sa počas dlhých mesiacov prípravy novej knihy preháňa autorovi v hlave?

Je toho strašne veľa. Sú to veci veľmi pozitívne a mnohé aj veľmi negatívne

Tak začnime teda najprv tými pozitívnymi...

Pozitívne sú kontrasty vzhľadu okolia, ktoré ja nazývam „zrkadlom času“. Keď sa pozriete na staré fotky novopostavených častí sídliska z konca 60. a z polovice 70.rokov, tak si uvedomíte, že nevidíte žiaden strom, okolím domov bola depresívna doslova mesačná krajina s ostrovmi zvyškov stavebného materiálu a odpadu, ktorý tam stál ešte aj niekoľko rokov po nasťahovaní prvých obyvateľov. Napriek tomu, že aj dnes je ešte dosť neporiadku, tak tu vidím zmenu zásadne pozitívnu. Nastávali situácie, keď som sa snažil urobiť porovnávací foto záber. Mal som mnoho rokov starú fotku konkrétnej budovy a snažil som sa urobiť porovnávací záber na ten istý objekt z toho istého miesta, aby som demonštroval zmenu v čase. Častokrát to bolo celkom nemožné. Príčinou sú nové, košaté stromy, ktoré daný výhľad celkom znemožňujú. Uvediem príklad ďalší. Keď som nedávno robil panoramatický záber na sídlisko Chrenová z vrcholu Zobora, tak som z diaľky videl veľký zelený les, z ktorého vytŕčali vrcholky výškových domov. Keď som robil foto zábery do vnútorného priestoru sídliskových ulíc z posledných poschodí panelákov, tak som znovu videl akýsi prirodzený zelený park. Toto všetko je zmena fantastická. Je až tak dramatická, že mnohí miestni ľudia majú dokonca pocit, že stromov je príliš veľa, že sú moc vysoké, zaberajú im svetlo, zacláňajú v príjme satelitného vysielania, padá z nich živica na karosérie áut a že ich preto treba vyrúbať. Vtedy si vždy kladiem otázku, že čo všetko by radi dali prví obyvatelia sídliska, keby mali vtedy problémy tohto druhu. ... No asi by sa zbláznili od radosti! Chrenovčanom je čo závidieť!

A tie negatívne?

Bohužiaľ, tých je pomerne veľa. Nevážime si kultúrne dedičstvo, ktoré nás obklopuje. Stará chrenovská zvonica, ktorá stála v strede pôvodnej starej obce od 19. storočia bola bagrom surovo barbarsky zbúraná počas jednej noci v roku 1975. Stalo sa tak počas výstavby nových bytových domov Chrenovej IV. Ničenie a nezáujem o kultúrne pamiatky a vlastnú históriu nie je iba symptómom starého režimu. Nezáujem a ľahostajnosť je prítomná aj dnes. Príkladom je zničenie interiérového umeleckého reliéfu s motívom vývoja osídlenia Nitry od akademického sochára Petra Igora Meluzína. Stalo sa tak po privatizácii objektu chrenovskej „Papuče“ v 90. rokoch. Rovnako bola na tom istom objekte iba celkom nedávnozničená exteriérová mozaika od toho istého umelca z roku 1978. Ďalším prípadom je umelecký symbol Chrenovej I, ktorým bola plastikaPocta hudbe z dielne akademického sochára Tibora Bártfaya, ktorá bola v roku 2010 z dôvodu poškodenia demontovaná a mestskými službami prevezená do akéhosi depozitu, kde údajne čaká, kým sa nájdu peniaze na jej opravu... a ľuďom ako keby to vôbec nevadilo. Veľmi negatívne sme tiež vnímali rozhodnutie, ktoré presadila skupina niekoľkých obyvateľov z Chrenovej IV, ktorí boli nespokojní s názvom ulíc, na ktorých si postavili svoje nové rodinné sídla. O svoju ulicu takto v minulom roku prišli najslávnejší nitriansky maliar Edmund Massányi a renomovaný historika archivár OtmarGergely. Dôvodom na presadenie tejto zmeny bola údajne „ťažšia zapamätateľnosť a s tým súvisiaca nepraktickosť“ takýchto pomenovaní. Namiesto toho, aby boli predmetní obyvatelia hrdí na to, že ulica, na ktorej bývajú nesie meno toho, ktorý svojim štetcom zdobil aj steny katedrály Nitrianskeho hradu, chceli mať radšej ulicu nesúcu meno istej poľnohospodárskej plodiny. Nenašiel sa vtedy nikto, kto by im bol vysvetlil, že ten druhý pán akýsi Otmar s údajne čudne znejúcim maďarským priezviskom bol autorom obsahovo prelomovej knihy o Nitre z roku 1969 a tiaž autorom súhrnného vedeckého diela o vzácnych slovenských organoch. Nedávno sme v TV s hrôzou sledovali zúrivé konanie tlupy zahalených barbarov so zástavou Islamského štátu, ktorí zbesilo rozbíjali umelecké artefakty istého sýrskeho múzea. Každý kto to videl to komentoval, ako strašnúbarbarskú hrôzu, ktorú demonštrovali tí fanatickí islamisti. Predpokladám, že skoro nikto z Chrenovčanov nevie, že iba nedávno bola neznámymi vandalmi strhnutá a doslova na kusy rozbitá stará vzácna socha Piety v chotárnej časti nad Levickou cestou. Toto ako keby nikoho nezaujímalo. Aj takéto javy sú zrkadlom doby, v ktorej žijeme...

Nastala v procese prípravy knihy a zháňania materiálov aj nejaká zaujímavá, možno humorná situácia, na ktorú nikdy nezabudnete?

Áno, aj na takú si spomínam. Potreboval som kvalitné výškové zábery na reálie sídliska. Moja predstava bola taká, že sa musím dostať veľmi vysoko, aby mal želaný záber širšiu priestorovú perspektívu. Ideálnym by bol balón, alebo aspoň helikoptéra. Tie som však nemal a preto nebolo inej cesty, ako sa dostať na strechu tých najvyšších panelákov. To však nie je vždy jednoduché. Musíte totiž nájsť domovníka, ktorý má čas a ochotu vás tam na strechu pustiť. Jeho vyhľadanie vždy trvá nejaký čas. Keď zistíte jeho meno, tak ten buď nie je ochotný, alebo nie je doma práve v tej chvíli, keď to vy potrebujete. Keď ochotný je a môže vás tam pustiť, tak práve vtedy nemôžete vy, alebo je vonku zamračené, alebo prší a to by foto zábery za veľa nestáli. Neostáva Vám potom nič iné ako v iný deň proste vojsť do výťahu, stlačiť gombík toho najvyššieho poschodia a zazvoniť pri dverách celkom neznámych ľudí. Predstavte si, že sa otvoria dvere, vo dverách je nedôverčivá dôchodkyňa, ktorá práve pozerá mexickú telenovelu a vy ju prosíte, aby vás ako celkom neznámeho človeka, pustila do bytu stým, že sa potrebujete dostať na jej balkón. Častokrát vtedy nasleduje iba nemý údiv a slušné zabuchnutie dverí. Pamätám si konkrétne práve na takúto situáciu. Najprv som bol požiadaný o preukázanie svojej totožnosti. Pani v nátačkách vo vlasoch, si očami najprv premerala mňa, potom môj občiansky preukaz a vzápätí ma požiadala o chvíľku strpenia a počkanie pred dvermi. Vtedy ma napadlo, či sa nejedná iba o zdržiavací manéver a či na mňa nejde zavolať políciu. S poza dverí som zrazu začul: „Hektor, Hektor, ...., je tu nejaký pán, čo chce ísť k nám do bytu, ta poď rýchlo sem, potrebujem ťa tu!“. V tej chvíli som už čakal nejakého nabúchaného boxeristu, ktorý mi dá do nosa a bude vybavené. Z Hektora na nakoniec vykľul pes strednej veľkosti s veľkými guľatými smutnými očami, ktorý mi mal robiť spoločnosť. Do bytu som bol nakoniec vpustený a štvornohý strážca domácnosti mi počas celého fotenia na balkóne oblizoval moje spotené prsty vytŕčajúce zo sandálov, pričom som celú dobu intuitívne čakal, že mi do nich aj zahryzne. Domov som nakoniec odchádzal s kvalitnými zábermi a tromi zjedenými krémešmi, ktoré by som za normálnych okolností nikdy naraz nezjedol...

Keď sa spolu bavíme o zaujímavých momentoch, bol aj nejaký, ktorý bol výnimočne emotívny?

V mojom prípade určite áno. Pamätám si na jedno víkendové popoludnie, počas ktorého sme vyhotovovali fotodokumentáciu v interiéri chrenovského kostola. Snažili sme sa tam zdokumentovať, všetky zaujímavé umelecké artefakty. Jedným z nich bola aj veľkorozmerná stropná nástenná maľba od nitrianskeho velikána Edmonda Massányiho. Je na nej vyobrazený Martin, neskorší svätec ešte ako rímsky jazdec, ktorý mečom oddeľuje polovicu svojho plášťa, aby obdaril žobráka, ktorý ho prosil o almužnu. Pri pohľade na tento výjav som si naplno uvedomil tú nesmiernu krásu, ktorú tu na Chrenovej máme, a tí čo tento kostol nikdy nenavštívili, o nej ani len netušia.

Máte nejaké plány v súvislosti s napísaním a vydaním ďalšej knihy? Neláka vás vydať pripraviť podobnú veľkú publikáciu o iných častiach mesta?

S písaním knižného diela, ktoré je zamerané na históriu to v našom prípade nie je tak, že sa rozhodnem a idem do toho z bodu nula. Takto to nefunguje. Tento proces nie je prvoplánový. Buď sa o tieto veci celý život zaujímate, súvislosti študujete a historické artefakty zhromažďujete. V jednu chvíľu si potom uvedomíte, že je toho už toľko, že by to možno vystačilo aj na vydanie knihy. Samozrejme, že ani to ešte nestačí, ale je to akési jadro a základ. Je nevyhnutné si premyslieť koncept a obsahovú štruktúru finálneho diela, pre koho má byť určené a aký je jeho cieľ. Vtedy zistíte, čo všetko ešte chýba a vydáte sa za tým. V tomto procese stále prichádzajú mnohé nápady ako čo vylepšiť a doplniť. Naše vedomosti o iných častiach mesta určite nie sú tak bohaté, aby sme sa do niečoho takého pustili. Pravdepodobne sa ešte o nejaký čas vrátime k téme Zobor v nejakom druhom rozšírenom vydaní a otec má ešte rozpracovaný projekt o zbierke medailí Nitrianskeho biskupstva, ktorú ešte v 19. storočí založil významný numizmatik mons. Alojz Jesenský.

Ďakujeme Vám za rozhovor.



Zdroj: Nitralive.sk