Správa o bitke pri Moháči a smrti panovníka Ľudovít II. Jagelonského sa veľmi rýchlo rozšírila po celom Uhorsku. Porážka uhorskej armády tvorenej aj početnými žoldniermi z Čiech či nemeckých krajín otvorila Uhorsko osmanským vojskám. Aj keď horné Uhorsko nebolo hneď na rane, nutnosť prijímať nové obranné opatrenia a mocenské vákuum, to všetko rýchlo a radikálne zmenilo dovtedajší život obyvateľom Uhorska. A zvlášť Nitry.
Problémom sa stali veľmi zlé vzťahy medzi mestom a Nitrianskym biskupstvom. Keď sa v roku 1288 Nitra stala nástrojom odškodnenia biskupa Paška, a teda z kráľovského mesta sa stala mestom biskupským, neznamenalo to zásadnú zmenu v jej dovtedajších privilégiách a právach. Stále bolo mestom „slobodným“. Ale je rozdiel mať svojho „pána“ s panovníckou autoritou, sídliaceho ďaleko a menej závislého od príjmu z jedného mesta a biskupa, sídliaceho na hrade rovno nad mestom, očakávajúcim z „vlastníctva“ mesta zisk. V bežných zemepanských mestách museli jeho obyvatelia zemepánovi plniť rôzne poddanské služby a platiť rôzne poplatky. Nitra však takéto povinnosti nemala a všetky snahy nitrianskych biskupov tlačiť jej obyvateľov k novým povinnostiam, rázne odmietala. Nie náhodou Matej Korvín v roku 1473 opätovne potvrdzoval Nitre platnosť jej pôvodných práv. Systematický tlak na zavedenie nových povinností začali mešťania pociťovať až na začiatku 16. storočia. Teda práve v čase vznikajúceho osmanského nebezpečenstva a situácia po moháčskej katastrofe hrala vtedajšiemu biskupovi do karát.
V moháčskej bitke okrem kráľa zomrela aj najvyššia cirkevná honorácia Uhorska a nitriansky biskup Štefan Podmanický sa stal najstarším preživším slúžiacim biskupom v Uhorsku. Bol teda jedinou oprávnenou osobou „požehnať“ novému kráľovi a položiť mu na hlavu korunu. Túto silnú a výnimočnú pozíciu zrejme vedel využiť aj na posilnenie svojho sporu s nitrianskymi mešťanmi. Pritvrdil svoje požiadavky na rôzne poddanské práce a služby, ktoré mešťania samozrejme odmietali a biskup si ich vynucoval silou. Je dosť možné, že práve v tomto čase prišlo aj k zatvoreniu mestského richtára Blažeja Molnára a následnému protestnému odchodu mešťanov z mesta. O tejto udalosti neskôr hovoril jej očitý svedok Lukáš Barát, poddaný Ostrihomskej kapituly z Nitrianskych Hrnčiaroviec, počas právneho šetrenia sťažností mesta na správanie biskupov a správcov biskupstva v roku 1572.
Štefan Podmanický tri mesiace po smrti Ľudovíta II. Jagelonského korunoval za nového uhorského kráľa Jána Zápoľského. S týmto krokom súhlasila väčšina uhorských stavov, aj nitrianski mešťania. Zápoľský reprezentoval domácu šľachtu s tradičnou úctou k stavovským právam. Preto sa na neho nitrianski mešťania so svojím ponosami a prosbami hneď obrátili s nádejou, že im pomôže. Ale nepochodili. Zápoľský nechal ich ponosy preposlať rovno biskupovi Podmanickému s tým, že nech si spory vyrieši sám. Zápoľský si potreboval udržiavať Podmanického priazeň. Podľa dynastickej dohody medzi Ľudovítom II. Jagelonským a Ferdinandom I. Habsburským, mal po kráľovej smrti nastúpiť na český a uhorský trón Ferdinand. A nešlo len o formálny nárok. Ferdinanda podporovala rakúska i česká šľachta, ale aj niektorí uhorskí magnáti so západného Uhorska. Cítil sa natoľko silný, že sa o svoj nárok na uhorský trón pustil so Zápoľským do vojny. Turci - neturci, začala vojna o uhorskú korunu.
Rod Podmanických pochádzal zo stredného a severného Považia, kde majetkovo hraničili so Zápoľskými. Štefan Podmanický i Ján Zápoľský sa dobre poznali aj pred Moháčom a je dosť pravdepodobné, že Štefan Podmanický bol spočiatku dobrovoľným spojencom Jána Zápoľského. K Jánovi Zápoľskému sa hlásili aj synovci Štefana Podmanického: Ján a Rafael, ktorí v službách Zápoľského začali dobíjať panstvá na Považí. Počínali si však tak kruto, že sa vďaka nim v historickej pamäti nadlho rod Podmanických zapísal ako rod „lúpežných rytierov.“
Na západnom Slovensku začal vojensky rýchlo silnieť Ferdinand I. Vývoj bojov pozorne sledoval aj Štefan Podmanický a akonáhle sa misky váh začali preklápať na stranu Ferdinanda I., začal komunikovať s jeho táborom. Ferdinand mal uhorské stavy, podporujúce Zápoľského, v zuboch a odmietal aj uhorskú predstavu širokých stavovských slobôd. Podmanický tak zrejme nemusel mať veľký problém zaistiť si Ferdinandovu podporu pre rozširovanie moci nad Nitrou. Vieme, že Ferdinand I. už v júli 1527 posiela list slúžnym nitrianskej župy, aby začali poslúchať nitrianskeho biskupa. Netýkalo sa to síce priamo mešťanov Nitry, ale zmysel listu bol jasný. Následne Štefan Podmanický 7. novembra 1527 korunuje aj Ferdinanda I. za uhorského kráľa. Uhorsko tak má dočasne dvoch kráľov a vypuknutá občianska vojna bude Uhorsko s minimálnymi prestávkami kváriť takmer dvesto rokov.
Kým boli Turci v Uhorsku, tieto vzájomné vojny po celý čas podporovali a využívali na vlastné záujmy. Ale vojna o nástupníctvo na uhorský trón napokon trvala dlhšie ako samotné turecké výboje v Uhorsku. Keď v roku 1711 vojny medzi Habsburgovcami a nespokojnými reprezentantmi „stavov“ konečne skončili, Turci boli už dávno vytlačení do Bosny a Srbska. A preto keď hovoríme o období po moháčskej katastrofe, ako o živote pod osmanskou hrozbou, treba pravdivo pripomenúť, že rovnako krutou a časovo ešte dlhšou hrozbou boli vnútorné vojny, ktoré proti sebe viedli „kresťanskí bojovníci“.
Zmena podporovaných mocenských strán sa v tých časoch stala u mnohých veľmožov a šľachticov bežnou záležitosťou. Ak bolo treba, tak dokonca aj za cenu zmeny vierovyznania. Katolíci sa stávali evanjelikmi či kalvínmi a naopak. Dokonca aj neskorší nástupca Podmanického na nitrianskom biskupskom stolci, síce len ako správca a nie biskup, František I. Thurzo, na radosť nitrianskych mešťanov konvertoval na evanjelickú vieru a vzdal sa správy Nitrianskeho biskupstva. Ale o tom až o chvíľu.
V roku 1530 Štefan Podmanický umiera, ale ako sa často stáva, nie každá zmena vedie k lepšiemu. Toho roku sa v lete k Nitre prvýkrát dostávajú turecké oddiely, mesto síce obídu, no okolité obce vyplienia, vypália a poberú množstvo zajatcov. Na konci leta dochádza aj k známej tragédii vo Fabianovej doline v dnešných Párovských Hájoch. Oddychujúcich Turkov prekvapí silný oddiel a Turci v snahe rýchlo ujsť, povraždia množstvo zajatcov. Najmä deti.
Mesto sa stáva ozajstnou vojnovou zónou a ďalších 27 rokov ostane Nitrianske biskupstvo bez biskupa. Namiesto nich sa správcami biskupstva stávajú „vojenskí“ velitelia. Prvým bol Valentin Török a Nitre oficiálne „vládol“ štyri roky. Török sa k zverenému územie správal ako k dobytému územiu, tvrdo a bez dodržiavania dovtedajších pravidiel. Napokon do Nitry prišiel aj s celou rodinou preto, že z územia, ktoré spravoval dovtedy, musel viacmenej utiecť. Biskup Oláh o ňom napísal, že na dovtedy spravovanom území okolia hradu Sümeg tak ožobračil obyvateľov, že tí od hladu a strachu utekali preč.
A tak, keď sa po presťahovaní do Bratislavy obnovil Kráľovský komorový súd, mešťania Nitry už v roku 1531 píšu na súd sťažnosti ohľadom jeho správania. Na Töröka sa však ponosy sypú zo všetkých strán, až sa začne pre Ferdinanda I. stávať problémom. Spolu s Alexejom Thurzom, magnátom a miestodržiteľom Uhorska ponúknu Törökovi nové panstvo Pápu, bližšie k tureckej hranici. A Nitra pripadne samotnému Alexejovi Thurzovi, ktorému Ferdinand nemá čím vyplatiť jeho vojenské výdaje a mesto sa stáva jednou z finančných náhrad.
To sa stalo v roku 1534, pričom Alexej ešte u panovníka vybavil, aby sa správcom nitrianskeho biskupstva stal jeho synovec František Thurzo. Pre obyvateľov mesta sa však nič nezmenilo. A tak sa v roku 1540 na Komorovom súde objavujú sťažnosti aj voči Thurzovi. Ide o nútenie do robôt, privlastňovanie si častí mestských príjmov, odmietanie práva na dedičstvo i zasahovanie do výkonu mestskej spravodlivosti. Sú to vážne príklady porušenia mestských práv, ale všetky ponosy sú zbytočné, nakoľko najvyšším krajinským sudcom bol sám Alexej Thurzo. Nadôvažok, v roku 1553 počas požiaru v meste zhoreli všetky dôležité listiny, vrátane privilégií. Situácia sa obrátila k lepšiemu až v roku 1557.
Vtedy sa František Thurzo definitívne zrieka katolíckeho vierovyznania v prospech evanjelického a vzdáva sa postu svetského správcu biskupstva. Nežije už ani jeho ochranca strýko Alexej, a tak mešťania nachádzajú odvahu žiadať o opätovné vydanie a potvrdenie starých privilégií. Žiadosť osobne panovníkovi prednesú richtár Tomáš Jančík a mešťan Albert Berto. Ferdinand I., ktorý chce v Nitre obnoviť riadne fungovanie biskupstva súhlasí, a 10. júla 1557 vydáva novú konfirmáciu s prepisom starších privilégií, vrátane ich potvrdenia Matejom Korvínom v roku 1473.
Novým nitrianskym biskupom sa stáva humanistický učenec Pavol Bornemissa. Okrem hlavnej úlohy zabezpečiť Nitru a hraničné pásmo pred Turkami, obnovuje aj právny poriadok v celom biskupstve. Nevieme, či z jeho popudu, ale minimálne s jeho súhlasom sa v roku 1572 vykoná rozsiahle právne vypočúvanie. Vieme o 34 hodnoverných svedkoch, ktorí nespomínali len dovtedajšie príklady porušovania mestských práv, ale potvrdzovali aj obsah a pôvod mestských privilégií samotných. Dokonca niektorí tvrdili, že podľa toho, čo si pamätajú, Nitra by nemala platiť ani žiadnu ročnú daň, samozrejmú povinnosť všetkých ostatných slobodných miest. A že jedinou úlohou mesta voči vlastníkovi ostávala povinnosť postaviť 12 ozbrojencov do vojny, ako to stanovil ešte Belo IV. v roku 1248.
Takéto rozsiahle vypočúvania sa isto stali predmetom verejných debát a začali spochybňovať uplatňovaný stav povinností medzi mestom a biskupstvom. Rok 1248, keď sa Nitra stala slobodným kráľovským mestom, bol už dávno preč a aj vojenský stav krajiny tlačil logicky mešťanov Nitry do plnenia nových povinností. Preto sa tentoraz biskup Pavol Bornemissa obrátil na uhorského kráľa, aby biskupstvo dostalo do rúk listiny potvrdzujúce darovanie mesta Nitry biskupstvu v roku 1288 aj s prehľadom povinností mesta voči biskupstvu. Text pôvodnej listiny sa nachádzal v Nitrianskej kapitule, no kapitula sa ho nechcela vzdať. Až na príkaz panovníka ho poskytla, aby sa urobil jej prepis a ten sa odovzdal biskupstvu.
Pokiaľ si však biskup Bornemissa nechcel opäť vyžadované povinnosti od mešťanov vynucovať násilím, bolo potrebné nájsť novú dohodu. Mešťania síce mohli argumentovať historickými právami starými 300 rokov, ale nitriansky biskup a zároveň aj nitriansky župan bol zodpovedný za stav ochrany územia, čo bez účasti Nitranov nevedel plniť. A v stave vojenského hrozenia je vždy lepšie, ak všetci ohrození ťahajú za jeden povraz.
A tak v roku 1579 dochádza k ojedinele situácii, kde sa biskup, ako zemepán mesta, dohodne so svojimi „slobodnými poddanými“ na tom, čo kto môže a čo musí robiť. Účastníkom dohody sa stala aj Nitrianska kapitula, ktorej vojenskí velitelia biskupstva tiež pravidelne odopierali majetkové práva. Dolné mesto si tak uchová najdôležitejšie pôvodné privilégiá, ako výkon spravodlivosti, dedičské právo či príjem z trhov. Kompromisom bude právo na výsek mäsa a šenkovanie nápojov, ktoré bolo vyhlásené za spoločné. Každá zúčastnená strana dohody mohla mať najviac dve jatky a tri krčmy v Hornom a Dolnom meste vrátane Kapitulskej a Ďurkovej ulice. Kanonici mohli navyše predávať víno vo vlastnom dome.
V roku 1563 sa Nitriansky hrad stal na 5 rokov sídlom Preddunajského kapitanátu, teda vojenským veliteľstvom protitureckých vojsk na západnom s strednom Slovensku. Ale aj po jeho premiestnení do Šurianskeho hradu sa v Dolnom meste občas objavili profesionálne vojenské jednotky, ktoré bolo treba ubytovať a kŕmiť. Mešťania sa stali zodpovednými za ochranu Dolného mesta, vrátane strážení mestských brán vo dne i v noci, čo dovtedy odmietali. Mali sa starať o upevňovanie a údržbu mestských hradieb i vyzbrojenie a výcvik stálej mestskej posádky. Všetko to boli nové a finančne náročné povinnosti, ale v čase reálneho ohrozenia mesta pochopiteľné.
Vzniknutá dohoda však tiež netrvala dlho. Nebolo nič výnimočné, že dohody platili len za života osôb, ktoré boli pri ich vzniku. A bohužiaľ, presne v roku 1579, keď sa konečne mesto, biskupstvo i kapitula dohodli na nových pravidlách, ich hlavný iniciátor a garant biskup Pavol Bornemissa na konci roku zomiera na nitrianskom hrade. Za jeho prvých nástupcov je ešte pamiatka na ťažko vyrokovanú dohodu živou. Ale nasledujúce storočie čakajú Nitru oveľa ťažšie časy. Nitra zažije niekoľko obliehaní, obsadení i vyplienení. Na pol roka sa stane sídlom osmanskej správy dobytého územia a k obnoveným sporom o mestské práva sa pridružia aj roky ozajstného bezprávia, násilia, hlad i choroby. Ale to už je iný príbeh.
Zdroj: pre Nitralive.sk Daniel Balko, historik a politológ, poslanec NSK, ilustrácie sú fiktívne, vyrobené pomocou AI.
