Mešťania boli právne slobodní na úrovni šľachty a teda mali tiež právo vlastniť zbraň a brániť svoje práva. Vedú sa ale polemiky, či mohli už v 13. storočí nosiť meč, považovaný za šľachtickú zbraň. Dnes sa nám to môže zdať ako nepodstatné, no príslovie, že šaty robia človeka, ešte donedávna platilo doslovne. Ľudia sa nemuseli poznať, ale na prvý pohľad museli vedieť, kto je kto. Bolo dôležité vedieť, ako sa majú k sebe správať, kto je pánom a kto podriadeným. A k symbolom panstva patril u mužov meč. Vieme, že bohaté patricijské rodiny v mestách napodobňovali správanie šľachty, majetkom ju nezriedka prevyšovali a časom sa s ňou manželstvami aj premiešali. Rovnako vieme, že medzi mešťanmi boli aj pôvodné urodzené rodiny s tradičným právom na nosenie meča. Takže určite by sme našli aj mešťanov opásaných mečom. Napriek tomu sa u mešťanov meč často nepoužíval, dôvod však bol praktický. Nosiť meč a vedieť ho profesionálne používať nie je to isté, profesionálni vojaci s mečom pravidelne cvičili. Pracujúci mešťania na to nemali čas. Výnimkou mohli byť kupci, ktorí veľa cestovali a museli sa vedieť ubrániť v prípade napadnutia. Pokiaľ teda boli v mestách bohatší mešťania, peniaze skôr investovali do svojej lepšej ochrany. Najmä do pevnej železnej prilby a hrubého podšívaného kabátca, tzv. gambesona. Ak boli fyzicky dostatočne silní, tak možno aj do krúžkovej košele a štítu.
Bežní mešťania však potrebovali zbrane najmä na ochranu hradieb, na čo sa najlepšie hodili dlhšie kopije, obojručné sekery či ich kombinácia, neskôr známa ako halapartňa. A na rozdiel od meča si ich používanie nevyžadovalo špeciálny dlhodobý výcvik. To však už neplatilo pre strelcov. Bez nich by obrana hradieb nebola úplná. Najlacnejšie bolo vystrojiť lukostrelca, ale lukostrelci potrebovali pravidelný výcvik a roky tréningu. Vieme, že nielen v Anglicku, ale aj v uhorských mestách sa organizovali lukostrelecké preteky, no dobrých lukostrelcov bolo medzi civilmi málo. Oveľa ľahšie sa dalo naučiť používať kušu, na to stačilo pár týždňov. Práve preto sa okrem kopijníkov stali strelci z kuší druhou najčastejšou súčasťou mestských domobrán. A mestské súťaže v lukostreľbe boli nahradené súťažami v streľbe z kuše. Nakoľko schopnosť obrániť mesto bola naozaj veľmi dôležitá, nemôžeme tiež vylúčiť, že sa v mestách v určený čas konali aj spoločné „manévre“ domobrancov. Lebo z neskorších období už máme o konaní takýchto cvičení zachované informácie.
Tiež vieme, že mestá mali organizovanú aj zodpovednosť za úseky hradieb a veží. Tá sa týkala ich údržby, ale aj obrany. Pôvodne boli jednotlivé úseky hradieb a veží pridelené obyvateľom najbližších ulíc či mestských štvrtí. Neskôr sa do obrany samostatne zapájali aj cechy, ktoré zväčša mali na starosti náročnejšie prvky obrany, akými boli veže. Povinnosť brániť mesto bola všeobecná, platila pre všetkých obyvateľov. Dospelí muži mali brániť hradby, ženy a deti sa mali starať o hasenie vzniknutých požiarov a ošetrovanie ranených.
Vo väčších mestách, akým bola aj Nitra, tak na hradbách mohli stáť stovky mužov. Ak k nim prirátame obyvateľov okolia, ktorí v meste hľadali ochranu a zapojili sa do jeho obrany, mohla Nitra teoreticky postaviť na hradby aj tisíc ozbrojencov. Pravda, zväčša slabo vycvičených a vyzbrojených. Na ochranu pred bežnými spormi s okolitými šľachticmi či pred prepadmi lúpežných rytierov to však stačilo. Obrannú váhu mesta navyše zvyšoval blízky Nitriansky hrad s kamennými hradbami Horného mesta, ktorý chránila profesionálna vojenská posádka. Nakoľko aj v stredoveku platilo pravidlo, že počet útočníkov musel obrancov niekoľkokrát prevyšovať, hrozbu predstavovali len veľké armády. A takými disponovali len samotní panovníci.
Medzi rokmi 1248 a 1288 bolo Uhorsko zainteresované len v jednom veľkom konflikte a to v spore o rakúske dedičstvo Babenbergovcov. Tento spor však trval dlho a dvakrát sa priamo dotkol aj Nitry.
O podiel z rakúskeho územia sa na základe dedičských práv uchádzal ako český kráľ Přemysl Otakar II. tak aj uhorský kráľ Belo IV. Najvýznamnejšie vojenské strety sa udiali v severozápadnom Rakúsku, pri hranici Čiech a Uhorska, no bežnou súčasťou konfliktu boli aj vojenské vpády do pohraničných území oboch štátov. V nich malo Uhorsko výhodu vďaka ľahkému jazdectvu s početným zastúpením rôznych kočovných etník, najmä Kumánom. Pre nich boli rýchle prepady a plienenie súčasťou života. Spor vyvrcholil v roku 1260 bitkou pri Kressenbrunne, kde bol Belo IV. na hlavu porazený. Českej armáde sa podarilo získať aj celý uhorský tábor, ktorý ostal bez ochrany utekajúcich rytierov a Kumánov. Je dosť pravdepodobné, že počas jeho lúpenia v ňom zahynuli aj členovia nitrianskeho mestského oddielu. Až do smrti Bela IV v roku 1270 potom už vládol pokoj.
Novým kráľom sa stal Štefan V., inak ako veliteľ jazdy hlavnou mierou zodpovedný za porážku pri Kressenbrunne. Rozhodol sa neuznať dovtedajšie dohody, spor obnovil a poslal Kumánov opäť na Moravu. Odpoveď Přemysla Otakara II. bola rýchla. V roku 1271 vtiahol s armádou do Uhorska, no neuspokojil sa s plienením pohraničia ale začal obsadzovať hrady a mestá na celom západnom Slovensku. Dostal sa aj k Nitre, kde došlo k menšej zrážke, po ktorej mesto i hrad obsadili. Nešlo však o devastujúce ničenie. Dokonca sa môžeme domnievať, že vzhľadom na silnejúci nesúhlas časti šľachty s politikou Štefana V. sa snažil Přemysl Otakar II vystupovať zmierlivo. Vieme, že nitriansky biskup Vincent spolu so zástupcami mesta prijali ochranu českého kráľa, čím oficiálne akceptovali jeho panstvo. Po ďalšej porážke uhorského vojska pri Mošoni bol podpísaný mier a v českých rukách ostala veľká časť západného Slovenska. Nitra však nie, predsa len bola hlbšie v Uhorskom vnútrozemí. Pokoj však trval iba rok. Štefan V. totiž už v nasledujúcom roku 1272 zomrel a na trón sa dostal jeho neplnoletý syn Ladislav IV. Kumánsky. Přemysl Otakar II. bol v tom čase na vrchole svojej moci a usiloval sa získať post cisára nemeckej ríše rímskej. Situáciu chcel využiť na symbolické zvýšenie svojej prestíže. Uhorsko po predchádzajúcich skúsenostiach vedelo, že v priamom boji nemôže českej ťažkej jazde konkurovať. Preto sa snažilo oslabiť nepriateľa preventívnymi útokmi. Na jar 1273 dosiahlo Uhorsko menšie úspechy, ale kumánske nájazdy poriadne rozhnevali moravskú šľachtu, ktorá posilnená českými jednotkami vtrhla na Považie a dostala sa aj k Nitre. Pred mestom došlo k riadnej bitke, kde sa útočníkom postavil bán Tomáš, správca Nitrianskej, Bratislavskej a Komárňanskej župy. Župné jednotky však boli porazené a ušli. Mesto i hrad ostali bez riadnej obrany. Nevieme, ako dlho mešťania odolávali profesionálnemu vojsku ani to, či po prehre radšej nezvolili dobrovoľné otvorenie brán. Útočníci však tentokrát nemali nikoho, kto by ich držal na uzde. Mesto bolo vypálené, zapálili aj hrad s katedrálou, kde zhorelo množstvo cenností i dôležitých dokumentov.
Vypálenie Nitry sa stalo tridsať rokov po mongolskom vpáde. Naplno ju pocítila už nová generácia mešťanov, ale zažiť niečo podobné raz za tridsať rokov nebolo až také mimoriadne. Mesto malo stále postavenie slobodného kráľovského mesta. Potvrdil ich Štefan V. a aj Ladislav IV. Kumánsky. Bolo tak v lepšom postavení ako v roku 1242.
A čo sa týka rozpínavých ambícií českého kráľa, tak tie definitívne skončili o päť rokov. Došlo k tomu na Moravskom poli, len pár kilometrov od Kressenbrunnu. Uhorsko sa poučilo a proti silnému súperovi vytvorilo koalíciu s novým rakúskym vojvodom Rudolfom Habsburským. Spoločná armáda 26. augusta 1278 vojská Českého kráľovstva porazila a v bitke prišiel o život aj Přemysl Otakar II.
Zdroj: Daniel Balko pre Nitralive.sk